UPCTT - Univerzitné pastoračné centrum TRNAVA

Svätého Stanislava KOSTKU, sme si zvolili za patróna Trnavského UPC. Priblížme si víziu, za ktorou išiel s nesmiernou nástojčivosťou správou jezuitského kolégia vo Viedni z roku 1567: 

„Istý mladý Poliak zo vznešeného rodu, no čnosťou ešte vznešenejší, po celé dva roky naliehal na našich (jezuitov) vo Viedni. Ale keďže by nebolo bývalo vhodné prijať ho bez súhlasu rodičov, vždy ho odmietli. Pretože tu stratil nádej, že ho prijmú, pred niekoľkými dňami odišiel inde skúsiť, či by sa mu nesplnila túžba. Bol príkladom veľkej vytrvanlivosti a nábožnosti. Všetci ho mali radi a nikomu nebol na ťarchu. Bol vekom chlapec, ale duchom muž, telesne malý, duchom veľký a vysoký. Každý deň bol na dvoch omšiach, častejšie než iní sa spovedával a prijímal Kristovo telo (vtedajšia prax prijímania sviatostí a osobitne Eucharistie bola trochu odlišná od dnešnej – poznámka autora). Modlieval sa dlhšie než ostatní. Spolužiakom (bol v triede rétoriky) sa vo vedomostiach nielen vyrovnal, ale ich aj prekonával, hoci oni ho ešte prednedávnom predstihovali. Dňom i nocou mal na mysli Ježiša a Spoločnosť (Ježišovu). S plačom zavše naliehal na predstavených, aby ho prijali. Ba obrátil sa listom aj na apoštolského legáta, aby intervenoval u Našich (t.j. u jezuitov). No nadarmo. Preto sa rozhodol aj proti vôli rodičov, bratov, známych a príbuzných, že sa vydá inam a inou cestou sa chcel dostať do Spoločnosti Ježišovej. Rozhodol sa, že ak sa mu to teraz nepodarí, bude po celý život putovať a z lásky ku Kristovi viesť ten najopustenejší a najchudobnejší život. Keď sa Naši o týchto jeho zámeroch dozvedeli, začali ho od toho odrádzať a napomínať, aby odcestoval domov s bratom, ktorý sa mal čoskoro vrátiť do vlasti. Vraj keď rodičia uvidia túto jeho vytrvanlivosť, možno že vyhovejú jeho šľachetnej prosbe. No on neochvejne stál na svojom, tvrdiac že je zbytočné také niečo očakávať od jeho rodičov, on ich vraj lepšie pozná ako iní. Okrem toho, čo sľúbil Kristovi, to rozhodne musí dodržať. Keď ho ani učiteľ ani spovedník nemohli odradiť od tohto zámeru a predsavzatia, jedného rána po prijatí najsvätejšieho Kristovho tela, bez vedomia vychovávateľa a brata, dal zbohom značnému dedičstvu, odložil šaty, ktoré nosieval doma a v škole, obliekol si chatrné plátenné šaty, vzal do ruky palicu a odišiel z Viedne ako chudobný dedinský chlapec. Čo sa stane, vie iba Boh. No dúfame, že to nebolo bez Božieho vnuknutia, keď odišiel. Keďže bol vždy taký stály, predpokladáme, že nekonal z detského vrtochu, ale pod vplyvom dajakého nebeského vnuknutia.“  

Nasledujúce týždne ukázali, že to nebol to vrtoch. Stanislav putoval z Viedne do Augsburgu, aby sa stretol s provinciálom Petrom Kaníziom. V Augsburgu provinciála nezastihol. Vydal sa teda na ďalšiu cestu, do Dillingenu (30 km od Augsburgu), aby ho našiel. Keď sa provinciál oboznámil s tým, čo mu Kostka povedal, a keď prečítal odporúčajúce listy, bol presvedčený o pravosti jeho povolania a prisľúbil mu, že ho pošle do Ríma. Pretože chcel lepšie poznať charakter, osobnosť a dispozície mladého Poliaka, umiestnil ho na tri týždne do Kolégia sv. Hieronyma, aby tam v kuchyni a v jedálni vykonával služby. Spôsob, akým vykonával povinnosti, zaujal Kaníziovu pozornosť. Stanislav sa necítil dotknutý tým, že s ním, so synom šľachtica, zaobchádzali ako so sluhom. Práce, ktoré mu zverili, vykonával tak horlivo a vážne, akoby študoval a učil sa dobré mravy. Je to ďalší prejav jeho duchovnej zrelosti napriek jeho mladému veku.

Keď Peter Kanízius píše 18. septembra 1567 list generálovi jezuitov Františkovi Borgiovi, hovorí už o Stanislavovi ako o dobrom a šľachetnom mladíkovi, ktorý túži vstúpiť do rehole jezuitov aj napriek vôli rodičov a ktorého posiela do Ríma spolu s majstrom Raynerom a Jakubom z Janova. 25. októbra došli do Ríma. Putovali pešo asi mesiac.

Musel jasne vynikať uprostred mnohých mladých znamenitých novicov, lebo predstavení a jeho rovesníci, keď o ňom hovorili, zdôrazňovali jeho neobyčajnú duchovnosť a šľachetnosť. Svietil spolubratom pokorou a nezháňal sa za poctami. Bol zaujatý prácami, ktoré mu uložili. Bol tvrdý a prísny k sebe, otvorený a radostný voči druhým. Tento kláštorný spôsob života, v ktorom bolo vidno, že Stanislav kul svätosť „míľovými krokmi“ ako študent, ktorý v priebehu jedného roka chce urobiť štyri semestre, narušil otcov list. Otec robil synovi výčitky, že potupil rod a pohrozil, že ak sa nespamätá a nevráti sa, otec ho nájde všade. Spolubrat Warszawicki tvrdil, že „Kostka čítal list, ktorý dostal od otca, so slzami v očiach. Potom šiel k predstaveným a po rozhovore s nimi napísal list rodičom so všetkou úctou, že Boh ho obdaroval milosťou povolania a povolal k životu v čistote, poslušnosti a v chudobe, preto by si volil radšej krutú smrť, ako porušiť sľuby, ktoré zložil Bohu“. V júli 1568 prišiel do Ríma provinciál Horného Nemecka Peter Kanízius. Predniesol novicom prednášku o náhlej smrti. Stanislav cítil, že tento text sa vzťahuje na neho a že zakrátko zomrie. O túto predtuchu sa podelil so Štefanom Augustom, keď hovoril, že zomrie, a to už v auguste. Nik neveril v túto Stanislavovu predtuchu. Mysleli si, že je to iba idealizmus a precitlivelosť mladého muža. 10. augusta sa Stanislav cítil zle, dostal vysokú horúčku. Po druhýkrát povedal, že o niekoľko dní zomrie. „Ak sa to páči Bohu, aby som nevstal z tejto postele, nech sa stane jeho vôľa.“ 14. augusta zrazu teplota veľmi stúpla, na čelo mu vystúpil studený pot, dostal triašku a z úst začala tiecť krv. 

Spracoval P. Vasil Kindja SJ